Košický maratón schoval bratislavský do vrecka

Autor: Peter Hollý | 12.10.2015 o 7:00 | Karma článku: 6,27 | Prečítané:  2124x

Bežecká sezóna 2015 je pomaly za nami a tak je čas na bilancovanie. Aj keď do konca roka ešte zopár pretekov, viac či menej významných, bude. Behanie sa totiž na Slovensku stalo fenoménom doby a kto nebehá, akoby ani nebol.

Cítiť to aj podľa množstva profilových stránok, adries a kontaktov na trénerov, odborníkov, poradcov..., ktoré sa objavujú na sociálnych sieťach, alebo na internete. Či už sú to rôzne bežecké skupiny, alebo individuálni „spaľovači“ kalórii a kilometrov. Stúplo aj množstvo bežeckých podujatí a niet víkendu, aby sa medaile, chlebíčky či vecné ceny nerozdávali v každom kúte Slovenska. Veľa je všetkého. Bežcov, pretekov, akcií.

Nárast aktívnych bežcov je oproti minulému roku niekoľko násobný, ale kvalitatívne behanie na Slovensku stagnuje. Ak si zoberieme ako hlavný ukazovateľ maratón, čo je kráľovská vytrvalostná disciplína. Lebo žiadny Slovák v tomto roku opäť nezabehol čas pod dve hodiny a dvadsať minút, čo je vo svetovom meradle iba priemer. Kvalifikačný limit na OH v Rio de Janeiro je mimochodom 2:17:00... Posledným, ktorý dokázal takýto čas zabehnúť bol Marcel Matanin v Košiciach v roku 2003, keď dosiahol 2:17:55 hod. Alebo iné porovnanie. Kým prvý Slovák mal na bratislavskom maratóne v roku 2008 čas 2:25:55, po siedmych rokoch mal prvý Slovák v cieli pri Dunaji horší čas o celých desať minút! Neviem do akej miery je výkonnosť vytrvalcov obrazom slovenskej atletiky, ale aspoň počet štartujúcich rastie...

Doba Matanina či Štefka, ktorí dokázali 42 kilometrov zvládnuť pod 2:20 hod je však dávno preč a nástupcov nikde. Možno je to aj tým, že za trénera pre širokú verejnosť sa dnes považuje každý, kto zabehol viac ako jeho sused a má dojem, že behanie je tá najjednoduchšia vec na svete. Čo je hlboký omyl. Behať a behať je totiž veľký rozdiel. Naopak potešujúco narástla veľká skupina bežcov, ktorí dokážu za rok odbehnúť aj viacero maratónov, polmaratónov či ultrabehov. Päť, desať, dvadsať krát za rok. Klobúk dole pred vytrvalcami ako Viliam Novák, Ján Hazucha, Dušan Sitek, Karol Badinský, Peter Brestovanský, alebo Mikuláš Dzurinda, ktorí aj keď majú ďaleko po šesťdesiatke, dokážu zvládnuť maratóny hlboko pod štyri hodiny a nie iba raz za sezónu...

Rovnaké porovnanie platí aj o pretekoch organizovaných na Slovensku. Máme tu dva veľké medzinárodné maratóny v Bratislave a v Košiciach, tým sa nechcem dotknúť ostatných lokálnych a regionálnych pretekov. V Bratislave je to viac menej iba komercia, za veľa peňazí málo muziky. Ani na desiatom ročníku nedokázali organizátori pritiahnuť na štart čo i len tisícku maratóncov, čo je ich žalostná a smutná vizitka. Na to, o aký imidž sa snažia a ako sa prezentujú je to veľmi slabé vysvedčenie. Pekný obal, nič viac. Košice si už roky držia svoj štandard, atmosféra aj organizácia je ďaleko pred Bratislavou, podujatie má dušu, tradíciu aj kvalitu. Mesto žije behom celý víkend, účasť je na slovenské pomery slušná, servis pre bežcov na úrovni. Aj výsledný čas víťazného Keňana Samuela Kosgeiho 2:07:07 má silu a vzbudzuje rešpekt, veď je piatym najrýchlejším v Európe v tomto roku.

Veľkým mínusom a slovenskou špecialitou je mediálna prezentácia podujatí ako je práve Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Je to najstarší maratón v Európe, ale mediálna podpora a jeho prezentácia je na úrovni dedinského podujatia. Bratislavu nevynímajúc. Všetky veľké európske metropoly si svoju reklamu a renomé pestujú práve na mediálnej kampani, na jej originalite, množstve a dosahu získavajú nielen bežcov, ale aj pritiahnu do mesta návštevníkov a tým aj peniaze. Nehovoriac o BIG FIVE, čiže Bostone, Berlíne, Chicagu, New Yorku a Londýne. Taký Boston zarobí na maratóne 170 miliónov dolárov. To sa potom organizuje, že... Ale prečo? Lebo celá oblasť, celý Boston, týždne pred štartom žijú maratónu a podriaďuje tomu všetko. Aj lokálne a celoštátne média. Aj preto má taký kredit a meno. Príde veľa bežcov, turistov, návštevníkov a tí všetci tam nechajú stovky dolárov na ubytovaní, stravovaní, suveníroch... U nás? Škoda reči... Pred, počas aj po maratónoch.

Pritom nie sú za všetkým iba peniaze. Sú preteky, ktoré sú ďaleko populárnejšie a príťažlivejšie ako napríklad bratislavský maratón a za menšie sumy. Príkladom sú Kamzík – Baba – Kamzík, Krasňanská kúria, Tatranská šelma či Beh Pezinkom..., kde organizátori iba nevyberajú štartovné, ale aj ponúkajú kvalitný servis, služby, občerstvenie, zábavu. Nesnažia o pompézne night runny, district runny či iné umelo nafúknuté podujatia a vedia ponúknuť viac, ako iba plné igelitky propagačných materiálov.

Pritom je zaujímavé, že tí menší a menej solventní organizátori dokážu na štart pritiahnuť rovnaký počet bežcov ako „veľkí hráči na trhu.“ Nehovoriac o úrovni a ohlase týchto pretekov u samotných pretekárov. Ale to bude vždy, ak sa bežecké akcie robia pre peniaze a nie pre ich účastníkov. Stačí sa pozrieť pár kilometrov za hranice na ľubovoľnú rakúsku dedinu a tam každý bežec zistí, o čom by to malo byť. Pomer štartovné, servis, organizácia je všeobecne na úplne inej úrovni.

Samostatnou kapitolou je Národný beh Devín – Bratislava, ktorý bol v tomto roku fiaskom a hanbou všetkých, ktorí na ňom participovali. Podujatie už dávno prerástlo možnosti a schopnosti organizátorov – kapacitné, technicky, personálne, logisticky – ale tí si napriek tomu žijú vo svojom začarovanom kruhu a virtuálnom svete. Tu sa primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal a hlavný organizátor STARZ zdegradovali ako málokto. Ale o tom všetkom som už písal v mojom predchádzajúcom bloguhttp://peterholly.blog.sme.sk/c/379021/devin-bratislava-narodny-beh-alebo-narodna-hanba.html

No nielen na pretekoch Devín – Bratislava si primátor Bratislavy zaslúžil päťku s výkričníkom. Bežecké preteky sú iba čerešničkou na torte pre všetkých, ktorí sa chcú konfrontovať medzi sebou, prekonávať svoje plány a ciele, stretávať sa a komunikovať. Najdôležitejšia je príprava a tréning. Ale k tomu treba jediné. Aby bolo kde trénovať. Nuž a tu bratislavský magistrát prepadol na celej čiare.

Bežcov, ale aj cyklistov či turistov hodil cez palubu, nevyužil a v dobrom nezneužil bonus aký má vo veľkých mestách málokto a bratislavský lesopark premenil na rúbanisko, ponechal vlastnému osudu. Bežecké a cyklistické chodníky v najnavštevovanejšej časti mesta sa zmenili na motokrosové trate, zvážanie a výrub dreva zničilo cesty, doprava je v lesoparku ako na diaľnici, nikde žiadne toalety, sprchy, prezliekarne, bufety, oddychové zóny európskeho štandardu. Iba biznis a špina. Bratislavu som si vybral zámerne, lebo by mala byť výkladnou skriňou a vzorom slovenského mesta 21. storočia, ktoré aj v oblasti športu a relaxu robí niečo pre svojich obyvateľov. Nie iba vyberá dane.

Preto treba dúfať, že nová bežecká sezóna 2016 bude lepšia, ako tohtoročná a že ľudí, ktorí sa budú hýbať a športovať ešte pribudne. Beh ako symbol a fenomén doby na Slovensku má totiž ešte rezervy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?