Boris Kollár je možno filantrop, ktorý už vyše 20 rokov pomáha detským domovom. Možno je v súkromí šarmantným spoločníkom, svoje o tom nepochybne vie početný kŕdeľ dám a dievčat. A tiež je možné prižmúriť oko a prijať tézu, že je úspešný podnikateľ, aj keď hlbšia analýza finančnej kondície jeho firiem by pravdepodobne prezradila kadečo.
Filantropia, pre istý druh žien neodolateľný šarm a podnikateľská kariéra však nemôžu vyvážiť negatíva symbolu, ktorého je Boris Kollár stelesnením: vládca háremu. Niečo také sa nezhoduje s vernosťou, zodpovednosťou, vypočítateľnosťou a dôveryhodnosťou. Teda s vlastnosťami, ktoré by mal reprezentovať každý politik ohlasujúci zmenu.
Nielen povesť a životný štýl, ale aj politickí spojenci Borisa Kollára sú dôvodom na ostražitosť. Milan Krajniak alias Posledný križiak je tiež symbolom toho najhoršieho, čo priniesli dejiny kresťanstva. Namiesto lásky, pokory a služby ľuďom sa tento večný pozér, prisvojujúci si meno svätého Ignáca z Loyoly, identifikuje s násilnosťami, ktorých sa križiacke vojská vo vrcholnom stredoveku dopúšťali na Blízkom východe. Krajniak prešiel z KDH do Lipšicovej Novy, aby opustil aj tento stroskotaný spolok a spolu s Petrom Pčolinským si založil agresívne a militantné Hnutie 300. Keď neuspeli, obaja prešli pod Kollárov neónový výstavný štít.
Mimochodom, Milan Krajniak bol v Lipšicovej Nove zodpovedný za financie a je veľké podozrenie, že cez občianske združenie Sen pre Slovensko prepral stovky tisíc eur, investované do rozsiahlych marketingových kampaní. Na získanie týchto zručností získal skvelú školu pod patronátom bývalého pokladníka KDH Pavla Minárika, ktorý ako viceprimátor kraľoval nad faktúrami bratislavského magistrátu. Dorastenec Krajniak ho roky napodobňoval v orgánoch Fondu národného majetku.
Peter Pčolinský bol na prelome rokov 2011 – 2012 tvárou Protestov Gorila. Bol to on, kto z tribún šíril agresívny primitivizmus a na rovnaké prejavy zneužíval aj priame prenosy verejnoprávnej televízie. Nepochybne na veľkú radosť brata Vladimíra Pčolinského, ktorý pracoval v kancelárii ministra vnútra, manipuloval demonštrácie tak, aby hrali do karát vtedajšieho šéfa rezortu Daniela Lipšica. Aj Peter Pčolinský neskôr posilnil rady Nova, avšak keď sa loď začala potápať a jej líder sa vrhol do náruče Igora Matoviča, odišiel s Krajniakom do obskúrneho projektu Konzervatívny výber, ktorý je umiernenejšou verziou militantného blogu Posledný križiak a dnes sa stáva tlačovým orgánom Kollárovho politického háremu.
Čím teda môžu oplodniť slovenskú politiku Boris Kollár a jeho spojenci? Iba ďalším primitivizmom, stupňovaním agresívnej rétoriky a inscenovaným marketingom v štýle Igora Matoviča, ale aj toho už začínajú mať ľudia dosť. Rozmnožovanie Matovičov, Krajniakov a Kollárov nie je práve najlepším príspevkom pre slovenskú politiku. Skôr naopak, ide o pohromu, pretože naznačuje, že primitivizmus a arogancia sa stávajú trendom.
Kto by chcel byť s touto partiou rodinou?