Lintner prehral a hokej ide ďalej po svojej širokej ceste. Ale prezidentské voľby nie sú relácia Mikrofónom za hokejom.
Rumburak kontra Arabela, alebo Nemeček kontra Lintner. Starý, nepopulárny, mazaný a ostrieľaný „šíber“ vyšachoval svojho ambiciózneho, sebavedomého a mediálne zbožňovaného protivníka. Revolúcia sa nekonala, povstanie sa zmenilo na búrku v pohári vody. Presne podľa scény z filmu Mrázik, kde baba Jaga sediac pred dverami svojho domu hovorí Ivanovi. „Ty máš svaly, ja mám čary...“
Aj na Slovensku sa odohral scenár, ktorý pripomínal voľbu prezidenta FIFA Seppa Blattera. Nie počet ligových či reprezentačných zápasov totiž rozhoduje nad volebnými urnami. Opäť sa ukázalo, že u nás stále platí na Slovensku po slovensky, že demokracia je najhoršia forma diktatúry a v podobných situáciách ťažko stráviteľná.
Je pochopiteľná momentálna averzia, hnev, urazenosť, ješitnosť a bezmocnosť Lintnerovej skupiny, ale na Slovensku nič normálne nefunguje. Prečo by mal práve hokej a to ešte pri prezidentských voľbách? Tu platia iné zákony, pravidla. Tu sú naivita a idealizmus tvrdo spacifikované hneď potom, ako vystrčíte rožky. Darmo Lintner pred voľbami tvrdil a hrdinsky vyhlasoval aké má manažérske skúsenosti, prehľad v hokeji a známosti. Aký má silný tím, kto všetko ho podporuje, aký úžasný program hodil na papier.
Jednu vec podcenil, nedocenil a nezvládol. Tu základnú, ak chce byť raz špičkovým športovým funkcionárom. Zákulisie, fungovanie starých štruktúr, lobing, vďačnosť a oddanosť ľudí sediacich na tapacírovaných stoličkách s glotovými rukávmi. Nemeček iba využil znalosť pomerov a noriem hokejového zväzu. Stačilo mu iba to jediné, ale najdôležitejšie. To čo by mal poznať aj každý bývalý hokejista. Víťazná zostava sa nemení. Ani ľudia a ich funkcie na zväze. Tu vycvičil Nemeček Lintnera ako žiačika v prípravke.
Tu hlavnú a podstatnú časť delegátov nezaujímalo čo majú obaja kandidáti v pláne, aká je ich vízia do budúcnosti, ale kto sa z nich po víkende v pondelok vráti do roboty, do tej istej kancelárie. Áno, v tomto smere je slovenský šport chorý, nenapraviteľný a nevyliečiteľný. Zmena a progres sú slová, ktoré strašia, vyvolávajú paniku a stres.
Nemeček slovenský hokej nevylieči, ani ho neposunie ďalej. Iba viac spolarizuje a postaví proti sebe politický aparát zväzovej administratívy a bývalých či súčasných hráčov z NHL. Tým aj verejnosť a fanúšikov. Nie je žiadne víťazstvo, že Nemeček zostal prezidentom hokejového zväzu, ale v taktike zmaturoval on, nie Lintner. Poker nevyhráte iba so štyrmi esami.
Legendu československého hokeja Jozefa Golonku nemusíte mať v láske, ani s ním súhlasiť, ale v jednom mal pravdu. Hokej z golfového ihriska, z Ameriky, či cez skype riadiť nemôžete. Ani vyčarovať a garantovať milióny z klobúka na požiadanie. Ani vyhrať voľby siláckymi rečami od zeleného stola.
Lintner prehral a hokej ide ďalej po svojej širokej ceste. Ale prezidentské voľby nie sú relácia Mikrofónom za hokejom. V nich si vtipkovanie a žoviálny štýl nemôžete dovoliť. Ani odkazovať cez média, kto všetko po voľbách skončí a aké zmeny nastanú. Ani nepoznať zákonitosti a pravidlá zákulisia. Najmä na Slovensku. Lebo vytriezvenie je bolestivé a trvá štyri roky.